Z článku Dagmar Gurovej: Vŕby sprevádzajú do neznáma, NOTA BENE, október 2011:

Mám pocit, že smrť a umieranie je u nás stále dosť tabuizovanou témou. Prekvapilo ma preto, koľkí stoja o členstvo vo Vŕbe. "Záujem je väčší, než skutočný počet ľudí, ktorých vyberieme. Na začiatku dobrovoľníčili študenti. Dnes máme skúsenosť, že tí z prvých a posledných ročníkov vysokých škôl nie sú pre nás vhodní. Ich študijné povinnosti zaberajú viac času ako sa na začiatku zdá."

"Uchádzačov sa pýtame na reálne časové možnosti, pracovnú vyťaženosť, schopnosť uniesť psychickú záťaž, ďalšie záujmy, skúsenosti, silné a slabé stránky a samozrejme najdôležitejšou je motivácia."

"Chodím sem za živými ľuďmi. Sú medzi nami úplne normálne, rovnocenné vzťahy", odpovedá dobrovoľníčka. Dobrovoľníčky ponúkajú svoj čas. Pacient môže prijať aj odmietnuť. Okrem individuálnych stretnutí ponúkajú hospitalizovaným pacientkám aj klub, kde sa maľuje, skladá, lepí...Je veľmi obľúbený. Pacientky vyrábajú darčeky pre svojich blízkych alebo pre seba na pamiatku. Občas sa robia aj jednorázové akcie, rozprávanie o cestovaní či hudobný večer.

Pacientky sa môžu v rozhovoroch s dobrovoľníčkami uvoľniť aj preto, že všetko vypovedané ostane medzi nimi. Mlčanlivosť patrí k základným pravidlám v etickom kódexe dobrovoľníka.

Z článku Bc. Evy Masarovej:...Od vydania predošlého čísla NAŠEJ NEMOCNICE,2/2011, jún 2011

Sprevádzanie je často adresované pacientom, ktorí ťažko znášajú dlhodobú hospitalizáciu,alebo pochádzajú zo vzdialenejších častí Slovenska a rodinní príslušníci ich často nemôžu navštíviť. Dobrovoľníci navštevujú tých, ktorí prežívajú strach, smútok, beznádej, sú v terminálnom štádiu ochorenia a potrebujú blízkosť druhého človeka. Dobrovoľnícka skupina rozširuje svoje aktivity. Od r.2009 boli zavedené kluby pre pacientov, kde si v tvorivej dielni spolu s dobrovoľníčkami môžu pacienti vyrobiť drobné predmety a darčeky.

Činnosť dobrovoľníkov je psychicky a emocionálne náročná a preto činnosť vykonávajú pod supervíziou a poskytuje sa im psychologická príprava, dôkladné školenie a kontinuálna starostlivosť.

"Celý humánny svet si uvedomuje potrebu dobrovoľníckej práce bez ohľadu na to, v akej oblasti sa vykonáva. Avšak sprevádzanie ťažko chorých a zomierajúcich onkologických pacientov je jedna z najťažších aktivít. Preto patrí aj našim dobrovoľníkom zo skupiny VŘBA poďakovanie za ich obetavú a príkladnú prácu, ktorou pomáhajú našim pacientom preklenúť ich ťažké obdobie počas pobytu v nemocnici."

Výber z článku Dany Viestovej - Chorí potrebujú bútľavú Vŕbu, časopis MOJE ZDRAVIE, február 2011

O čom sa zhovárate? Nezainteresovaný človek by si myslel, že sú to vždy len smutné rozhovory... vôbec to nie je vždy smutné.

Rozprávame sa o všeličom zo života, o tom, čo si pacient prináša a o čom chce hovoriť. Mám zmysel pre humor a ten si v istej jemnej podobe prinášam aj k lôžku zomierajúceho.

Prichádzajú za vami aj príbuzní chorých s prosbou o pomoc, radu, útechu?

Skôr je to tak, že ja pristupujem k nim, lebo príbuzní sa často trápia a strachujú v istom zmysle viac ako chorý samotný a vtedy nevnímajú, že by mali a mohli hľadať pomoc. Pomoc a útecha potrebuje prísť k nim.

Necítite sa niekedy ako vŕba? Myslím tú bútľavú, ktorá dokáže zachovať každé tajomstvo a vypočuje si každé trápenie?

Ako to viete, že sa cítim ako vŕba? Áno, som vŕba :-) a som z vŕby Dobrovoľníckej skupiny, kde pôsobím ako koordinátorka dobrovoľníkov a tiež školím o duchovných potrebách pacientov.

Nie je to všetko niekedy až priveľmi vyčerpávajúce? Čo na to vaša duša?

Samozrejme, počúvanie trápení je niekedy vyčerpávajúce. Moja duša potrebuje byť vycvičená na takú citlivosť, aby ma včas upozornila a začala som niečo pre seba robiť hodila by sa supervízia, ale to je finančne náročnejšie. takže zatiaľ volím kvalitnejšiu psychohygienu, kolegiálnu konzultáciu, oddych na pár dní a duchovné stíšenie.

Čas s Vŕbou

Poslaním Dobrovoľníckej skupiny Vŕba (vznikla v roku 1999) je zmiernenie utrpenia a zlepšenie psychosociálnych podmienok chorých a umierajúcich ľudí. Školení dobrovoľníci na internom oddelení Onkologického Ústavu sv. Alžbety (OÚSA) v Bratislave nezištne pacientov sprevádzajú: venujú im časť svojho voľného času, navštevujú ich, ponúkajú im ľudskú prítomnosť a pomáhajú im vyplniť čas hospitalizácie. Školiaci tím DS Vŕba sa zároveň venuje vzdelávaniu personálu a dobrovoľníkov pracujúcich v paliatívnych zariadeniach na celom Slovensku. www.dsvrba.sk

Je úplne iné sprevádzať niekoho cudzieho, ktorý zomiera a niečo úplne iné, ak to zasiahne niekoho nám blízkeho.

V časopise Medical Practice: DOBROVOĽNÍCI  POMÁHAJÚ

Máj 2010

(Rozhovor redaktorky RNDr. Milice Šarmírovej s koordinátorkou dobrovoľníkov

DS Vŕba v OÚSA v Bratislave Mgr. Miriam Prášilovou)

Poslaním DS Vŕba je zmierenie utrpenia a zlepšenie psychosociálnych

podmienok pacientov v nemocnici. Môžete túto prácu priblížiť?

Túto prácu vykonávajú ľuadia rôzneho veku a profesie, bez nároku na odmenu

venujú kúsok svojho voľného času a svoj záujem. Poskytujú psychosociálnu podporu,

nie sú to však ani psychológovia ani sociálni pracovníci. Prechádazajú odborným školením,

kde najdôležitejšiu časť tvorí prednáška a zážitkové techniky psachologičky. Okrem toho je to

prednáška lekárky, koordinátorky a prednáška o duchovných potrebách.

Ako prebieha výber dobrovoľníkov a pohovor s uchádzačmi?

Výber prebieha v niekoľkých fázach, ku ktorým patrí prvé informatívne stretnutie s uchádzačmi,

vyplnenie dotazníka a ústny pohovor. Vybraní dobrovoľníci potom po školení začínajú

samostatne navštevovať pacientov. Kvalitnú prípravu aj priebežnú starostlivosť považujeme

za veľmi dôležité.

Aké vlastnosti s zručnosti by mal mať dobrovoľník, ktorý sprevádza

ťažko chorých onkologických pacientov?

Dobrovoľník by mal byť vnímavý a empatický, mal by byť schopný sebareflexie a vyjadrenia svojich

emócií aj v skupine. Mal by byť otvorený novým vedomostiam, schopný počúvať, zniesť odmietnutie

pacienta a v istom zmysle by mal vedieť "ponúknuť seba ako dobrovoľníka, svoju prítomnosť".

Skúsenosti s dobrovoľníckou prácou v nemocnici a sprevádzaním chorých máte aj z Kanady.

Môžete porovnať kanadské a slovenské skúsenosti?

V Kanade som sa stretávala s dobrovoľníkmi rôzneho zamerania -boli to aj študenti aj dôchodcovia

a niektorí boli spoločníkmi pacientov, iní im pomáhali premjiestňovať sa s invalidnými vozíkmi,

iní pacientov pozývali na rôzne programy. Keď má krajina dlhoročnú tradíciu dobrovoľníctva,

je to súčasť kultúry, potom je aj celý systém na to uspôsobený. Na Slovensku by sme chceli,

aby dobrovoľníctvo bolo ošetrené a podporované aj v legislatíve.